Keď športová kynológia zmení život mladého človeka
Všetko sa začalo na jeseň v roku 2011 odchodom môjho prvého psa za dúhový most. V tej dobe sa vo mne začala formovať myšlienka o športovej kynológií, ktorá ma fascinovala. Aj napriek tejto ambícii som celkom nepochopiteľne zavítala do miestneho útulku a z množstva psov som si vybrala práve zanedbaného nemeckého ovčiaka s neznámou minulosťou a strachom v očiach. I keď sa na mňa ani nepozrel, vedela som, že bez neho neodídem. A tak, vchádza do môjho života s hrdinským menom, no malou dušičkou pes Rex. Avšak radosť z nového prírastku so mnou ani jeden člen rodiny nezdieľal. Nik nechcel mať doma psa, ktorý sa bojí každého zvuku aj pohybu. Mnohí si mysleli, že moja predstava o kynológii nadobro zanikla. Nastal však pravý opak a svojmu psovi som začala venovať celý svoj voľný čas. V domácom prostredí som vybudovala malý výcvikový areál v ktorom som pracovala bez ohľadu na to aký je deň alebo počasie. Denne som sa snažila napraviť jeho podlomenú psychiku a vybudovať si vzťah. Spolu s tým prišli aj prvé pokusy o výcvik. Škrabance, modriny a špinavé oblečenie sa stalo mojou každodennou realitou. Pochopiteľne, bez skúseností a bez pomoci profesionálov prichádzali chyby a každá, aj keď len malá chybička znamenala rozpad celého cviku a úplne nový začiatok. Viacerí v mojom okolí si zastávali názor, že skončiť by malo väčší zmysel ako pokračovať. Neraz mi bolo povedané, že z tohto psa nič nebude. Po neúspešných týždňoch, boli chvíle, kedy som si chcela tieto názory naozaj pripustiť, našťastie, moje presvedčenie o úspechu bolo silnejšie. Preto postupne prichádzali dni, kedy sa k nám vrátila stratená dôvera a sebavedomie. Po troch rokoch práce som sa odhodlala oficiálne vkročiť do športovej kynológie. Zložili sme svoju prvú, pre nás veľmi významnú, kynologickú skúšku (BH-VT). Nastala doba kedy sa naše tréningy menili v postupné víťazstvá. Začali zúčastňovať na ďalších skúškach, pretekoch a majstrovstvách, naberali sme nové skúsenosti a stali sa členmi profesionálneho kynologického klubu. Dnes, po piatich rokoch, neľutujem ani jeden deň strávený so svojím psom. A stále ideme ďalej.
Silvia Kyselová, Rosina, 17 rokov